Z pamätí dedinského učiteľa

Autor: Peter Stach | 18.9.2011 o 13:08 | (upravené 18.9.2011 o 21:41) Karma článku: 13,24 | Prečítané:  1518x

V súvislosti so štrajkom učiteľov sa mi vybavili dedkove "pamäti". Bol učiteľom štyridsať rokov. Učiteľom bol už jeho otec, učila jeho sestra a aj jeho neskoršia manželka, moja babka. Vybral som niekoľko úryvkov z rukopisu, v ktorom opísal svoj život. Tieto sa vzťahujú na prvých päť rokov jeho učiteľského pôsobenia ešte počas prvej republiky.

 

„V triede som pracoval s veľkým elánom. Svojich žiakov som chcel naučiť všetko, zvlášť na začiatku. Bol som náročný a prísny. Pritom som vedel vo vhodnej chvíli so žiakmi aj zažartovať. Pre drobné detské darebáctva som mal pochopenie. Tie som trestal len naoko. Žiakov sa mi podarilo zvyknúť na to, že keď niekto niečo vyviedol a začalo sa vyšetrovať, najlepšie bolo hneď hovoriť pravdu. Keď sa previnilec priznal, obyčajne to skončilo len vyhrešením. (...)“

„V šiestej triede som už mal zriadený spevokol. Spievala celá trieda. A tí, čo nemali sluch, museli aspoň ústa otvárať. Robil som tak preto, aby sa miesto spevu neulievali a nevyrušovali a aby aj oni vystupovali. (...) V škole sme spievali, kedy sa mi zachcelo. Keď nám v triede niečo nešlo, alebo som mal zlú náladu a niečo ma správca dopálil, povedal som žiakom: „Obráťte tabuľu a presadnite si na trojhlas!“ a spievali sme. Na zadnej strane tabúľ som mal vždy napísanú nejakú pieseň. (...)“

„Už od prvého roku účinkovania každý rok ku koncu školského roka som chodil so žiakmi na výlet, čo mala byť akási odmena za celoročnú prácu a žiaci sa na to tešili celý rok. Cez školský rok sme sporili. Po halieroch žiaci skladali do pokladničky, ktorú som mal na stole. Keď sa naplnila, odniesli si ju do úverového družstva, tam ju vyprázdnili, peniaze uložili na vkladnú knižku a sporilo sa ďalej. Našetrené peniaze sa potom použili na výlet. Uhradili sa z nich niektoré výdavky, chudobným žiakom viac a najchudobnejším všetko. To mi umožnilo vziať na výlet celú triedu a len zriedkakedy niektorý žiak na výlet nešiel. Žiaci sporili s veľkým oduševnením. Počítali si, koľko toho už majú, občas som im aj ja niečo pridal. (...)“

„Za prvej republiky mali učitelia určené pracovať aj mimo školy. Vykonávať v obci kultúrno-osvetovú prácu. Myslím, že to boli štyri hodiny týždenne. Nikto to nekontroloval, nikto sa na to nepýtal. Pracovali sme sami od seba. V podstate naša práca spočívala v tom, že sme nacvičili raz do roka jednu divadelnú hru so žiakmi. (...) Inak každoročne sme mali na starosti pripraviť program a zorganizovať v obci verejné oslavy na Deň slobody 28. októbra, Štefánikove oslavy 4. mája, 7. marca menšiu oslavu na Masarykove narodeniny a na Deň matiek. To bolo v tom čase všetko, čo sa od nás žiadalo a čo sme urobili. (...)“

„Už v prvom roku prišli za mnou urbárnici, ktorí v zime rúbali vo svojich horách drevo, ktoré potom delili a predávali, aby som im to rozdelil podľa účastín, ktoré vlastnili členovia. Toto prerozdeľovanie som im robil každý rok. Podobne som to robil aj lesnému družstvu, kde som to delil podľa podielov. Za prácu som od urbárnikov aj od lesného družstva dostával po pol siahe dreva, čo mi obyčajne stačilo na celú zimu. (...)“

„V tom čase som viedol kino. Pokladník, ktorý predával v kine lístky, mi po predstavení odovzdával tržbu, z ktorej som príslušný diel odovzdával (...) a objednával som aj filmy. Tým, že sme mali v obci zvukové kino, mali sme možnosť príjemne stráviť jeden večer v týždni. Ako vedúci kina a tajomník zboru Slovenskej ligy mal som už stálu prácu a starosť mimo školy. (...)“

„Ďalším odborom, v ktorom som vyvíjal mimoškolskú činnosť, bolo členstvo v Okresnom učiteľskom spevokole učiteľov okresov Ilava a Púchov v Trenčianskej Teplej. Oba okresy tvorili jeden inšpektorát, ktorý mal sídlo v Trenčianskej Teplej. Ilavský okres sa rozprestieral na ľavom brehu Váhu, púchovský na pravom. (...) Cvičenie sme mali raz za mesiac, vždy vo štvrtok. Začínali sme ráno a cvičili až do odpoludnia. Spevokol nedosiahol vyššiu úroveň. Príčinou bolo hlavne to, že sme sa dosť neporiadne schádzali. Raz prišli jedni, inokedi druhí, a tak sme nemohli nič poriadne nacvičiť. (...) Hádam najväčší význam spevokolu spočíval v tom, že raz do mesiaca sme sa na nácviku stretli hlavne mladí učitelia, spoznávali sme sa tu, niekedy aj zabavili, čo najmä pre mladé učiteľky, ktoré učili na rôznych tých „zapadákoch“ v horách, bolo príležitosťou dostať sa medzi seberovných ľudí. (...)“

„Myšlienka postaviť pomník padlým v prvej svetovej vojne vznikla v zbore Slovenskej ligy, ktorý sa pustil aj do jej realizácie. Realizovať také niečo v tej dobe bola vec nákladná, zvlášť keď sa to toho pustil jeden spolok. Funkcionári museli vyvinúť veľké úsilie, aby sa myšlienka mohla realizovať. V prvom rade to všetko ležalo na mojich pleciach, bol som tajomníkom spolku. (...) Usporiadali sme krojovú tanečnú zábavu, odohrali sme divadelné predstavenie s dospelými (...) Pomník sme objednali a dohodli ostatné podmienky. Sochár začal pracovať. My sme začali zhromažďovať ďalšie peiaze, väčšinou z rôznych podujatí, z divadiel a zábav. (...)“

„Životné podmienky, i keď plat nebol veľký, boli dobré. Byt som mal dobrý, dobrých domácich. Izbu mi udržiavali vo vzornej čistote, denne mi upratovali, v zime kúrili. Na raňajky mi dávali pol litra mlieka a krajec chleba. Na večeru to isté. Prali mi a starali sa o mňa dobre (...). Stalo sa mi, že niekedy, keď pani domáca niekam vyšla a niektoré malé dieťa sa dalo do kriku, išiel som do kuchyne pokolísať ho a dať mu dudlík. Stravoval som sa v cementárenskej kantíne spolu s úradníkmi z továrne. Strava tam väčšinou bývala dobrá. (...) Na nové šaty a obuv som si peniaze rozplánoval na niekoľko mesiacov. (...) Keď som žil skromne a bol som nenáročný, stačilo mi na všetko. Slušne som býval, pomerne slušne sa stravoval a obliekal. Práca mimo školy nás veľmi nezaťažovala. Robili sme, čo nás bavilo.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?